八千頌般若経 第二十六章 如幻

māyopamaparivartaḥ ṣaḍviṃśatitamaḥ ── 読誦用テキスト(全文)

読誦用テキストと同じ体裁。見出し脇の〈V. 〉は Vaidya 版の頁数。 本章は省略記号を一切用いず、全文を書き出しています。 上から下まで、そのまま唱えられます。


目次

読誦の手引き

行の切り方

  • 1行=1息。行末で軽く区切る。
  • | … 句の切れ目(短い間) || … 段落の終わり(長い間)
  • —— … 話者の交替

語の分かち書きについて 複合語でない連声は解いて分かち書きにしてある。唱えるときは続けて発音してよい。

列挙の行分けについて 数え上げは一項目一行にした。そのさい行末の連声は解いてある。一息で続けて唱えるときは元の連声に戻す。

発音の要点

表記読み方
ā ī ū長母音。短母音の二倍の長さを保つ
ṛ / ṝそり舌の「リ」。ṝ は長い
鼻音。直後の子音の位置で鼻に抜く
直前の母音を軽く反響させる。-aḥ =「アハ」
ṭ ḍ ṇそり舌音。舌先を上顎の奥に
ś / ṣś=シュ(歯茎) / ṣ=シ(そり舌)
c / chチャ / チャ(強い息)
kh gh ch jh ṭh ḍh th dh ph bh有気音。息を強く吐く
ギャ(ジュニャではない)
‘ (アヴァグラハ)母音 a の脱落。読まない

抑揚 高低アクセントはつけず、各音節を均等の長さで平板に。長母音だけ確実に伸ばす。


この章の構造

章題の語は、章の半ばまで現れません。

māyopama(幻の如き)が最初に出るのは §12、須菩提の問いにおいてです。それまでの十一段はすべて帝釈天の随喜で占められます。

二つの部分が、まったく違う顔をしています。

前半(§1〜§11)後半(§12〜§27)
話者帝釈と世尊須菩提と世尊
主題発心を随喜する福徳幻の如き心が証得すること
調子讃嘆・散華・誓願問答・否定・譬喩

しかし繋ぎ目は一語で通っています ── 「量りえぬもの」。

前半は、随喜の福徳が須弥山よりも量りがたいことを五段の秤で説く。後半は、証得する法がそもそも認識されないことを説く。量りえないものから、見えないものへ。


帝釈の思念 ── 行じているだけで(§1)

章は帝釈の心中の言葉から始まります。

caran eva tāvad ayaṃ bodhisattvo mahāsattvaḥ sarvasattvān abhibhavati (この菩薩は、行じているだけですでに一切衆生を凌駕している)

**まだ証得していない。行じている途中である。それでもう凌駕している。**まして証得したときは言うまでもない、と続きます。

そして三つの讃辞。

lābhās teṣāṃ sulabdhāḥ      彼らの得たものは、善き得である
sujīvitaṃ ca te jīvanti      彼らは善く生きている
spṛhaṇīyās te sattvāḥ        彼らは羨むべき者たちである

**spṛhaṇīya(羨むべき)── 帝釈が羨んでいます。**そしてその対象を sattvasāra(衆生の精髄)と呼ぶ。前章 §11 で「この学びは劣れる者には堪えない、なぜなら彼らは一切衆生の精髄だから」と説かれた、その語です。


散華と、四つの円満(§2)

帝釈は曼陀羅華を化作してabhinirmāya)散じます。**天の華ではなく、造り出された華。**章題の māyā が、まだ名指されぬまま章の入口に置かれています。

そして誓願。菩薩たちの発心の内容が引用符に入って示されます ──

衆生を、輪廻の大海に押し流されている者を、 平らかなる彼岸に安立せしめんsame pārime tīre pratiṣṭhāpayiṣyāmaḥ

その発心が成就せんことを、と願い、四つの円満を挙げる。

buddhadharmāṇāṃ                        仏法の
sarvajñatāpratisaṃyuktānāṃ dharmāṇāṃ   一切智性に相応する法の
svayaṃbhūdharmāṇāṃ                     自然の法の
asaṃhāryadharmāṇāṃ                     奪われざる法の

「わたくしには一発心すら生じません」(§3)

本章でもっとも激しい一句が、否定の形で置かれます。

na me bhagavan ekacittotpādo 'py utpadyate (わたくしには、一つの心の起こりすら生じません

── 大悲を具えた菩薩が退転せよ、などとは ── 菩薩乗に発趣した者が退転せよ、などとは

**二度、同じ形で。**第二十四章で魔が狙ったのが ekacittotpāda(一発心)でした。**魔が消そうとした一発心を、帝釈は「そちらへ向かう一発心すら自分には無い」と誓う。**同じ語が、正反対の側から使われています。


四つの誓句(§4)

kim iti vayaṃ(われらは、いかにして)に導かれる四対。すべて「すでに〜である者として、〜せしめん」という形です。

tīrṇāḥ sattvāṃs tārayema     渡れる者として、衆生を渡さん
muktā mocayema               解脱せる者として、解脱せしめん
āśvastā āśvāsayema           安んじたる者として、安んぜしめん
parinirvṛtāḥ parinirvāpayema 般涅槃せる者として、般涅槃せしめん

**過去分詞と使役動詞が四度対になる。**自分がすでに至っていることと、他を至らしめることが、同じ語根の二つの形で並べられています。


五段の秤(§5〜§6)

帝釈が問う ── 初発心の菩薩の発心を随喜し、不退転の菩薩の不退転法性を随喜し、一生補処ekajātipratibaddha)の菩薩のその法性を随喜する者は、どれほどの福徳を生ずるか。

答えは同じ型の五段。「〜を秤にかけて量ることはできても」palāgreṇa tulyamānasya pramāṇaṃ grahītum)──

sumeroḥ parvatarājasya            須弥山王を
cāturmahādvīpake lokadhātau       四大洲世界を
sāhasre cūlike lokadhātau         小千世界を
dvisāhasre madhyame lokadhātau    二千中世界を
trisāhasramahāsāhasre lokadhātau  三千大千世界を

na tv eva(しかし決して)── 随喜に伴う一発心の福徳を量ることはできない。

秤は上へ上へと大きくなる。**それでも足りない。**大きさを重ねることで、量りえなさが示されます。


魔をめぐる三語(§7)

帝釈の断案。随喜しない者について、三段が畳まれます。

mārādhiṣṭhitāḥ                魔に加持されたる者と知るべし
mārapakṣikāḥ                  魔の党類となるであろう
mārabhavanebhyaś cyutāḥ       魔の宮殿から死没して来た者であろう

理由は一語に尽きます。

mārabhavanavidhvaṃsanakarāḥ魔の宮殿を打ち砕くものとして起こされたのだから)

**第二十四章 §9 で、波旬たちは「魔の宮殿は空しくならぬであろう。満ちるであろう」と喜びました。**その同じ宮殿が、ここでは菩薩の発心によって打ち砕かれるものとして現れます。二章を隔てて、同じ建物が向きを変える。

前半の結び ── 如来を捨てず、法を捨てず、僧を捨てざる者は、これらの発心を随喜すべし。


果報の六語と、欠けた一項(§9)

随喜する者は、生まれるところどこでも ──

satkṛtāḥ      恭敬せられ
gurukṛtāḥ     尊重せられ
mānitāḥ       敬われ
pūjitāḥ       供養せられ
arcitāḥ       崇められ
apacāyitāḥ    礼せられる

続いて、不快なるものに遭わない、として四つが挙がります。色・香・味・触。

**声(śabda)の一項が刊本に欠けています。**五境のうち第二だけが落ちている。Conze の英訳はこれを補って訳しています。**唱えるときは刊本のまま四項でよい。**欠落そのものが写本の状態として伝わっているものだからです。


「幻の如き心が、いかにして証得するのか」(§12〜§13)

ここで章が折れます。

須菩提の問いは、答えを求める形をしていません。証得するのは心である。しかしその心は幻の如きものである。幻が証得するとはどういうことか。

世尊は答えず、三度問い返します。

幻の如き心を見るか見ません
を見るか見ません。幻の如き心も、幻も、見ません
では幻と幻の如き心とを離れて、証得する法を見るか見ません

**三度とも no hīdaṃ bhagavan。**そして三度目の否定のあと、**答える側と問う側が入れ替わります。**須菩提の述懐が始まる。


畢竟遠離(§14〜§15)

須菩提が自ら論を運びます。

見ないのであれば、いかなる法を「有る」とも「無い」とも指し示せましょうか

atyantavivikta(畢竟遠離)なる法は、「有る」とも「無い」とも成り立たない 畢竟遠離なる法は、無上正等覚を証得しない ── 存在しない法が証得するのではないから

ゆえに般若波羅蜜は畢竟遠離である 畢竟遠離なる法は、修習すべきものではない いかなる法を運ぶ者でも、運び出す者でもないāvāhako vā nirvāhako vā

そして問いが立て直されます。§15 が本章の急所です。

無上正等覚もまた畢竟遠離である。 般若波羅蜜も畢竟遠離、無上正等覚も畢竟遠離であるとき ── kathaṃ viviktena viviktam abhisaṃbuddhaṃ bhavati? (いかにして遠離によって遠離が証得されるのか)

**問いが māyā から viveka へ移りました。**幻の心が証得するのか、から、遠離が遠離を証得するのか、へ。


世尊の答え ── まさに、そうであるがゆえに(§16〜§17)

sādhu sādhu subhūte否定せず、そのまま肯定して、接続詞だけを換えます。

yata evaata evaまさに般若波羅蜜が畢竟遠離であるからこそ、  畢竟遠離なる無上正等覚が証得される)

障害だったものが、そのまま条件になる。論を進めたのではなく、向きを変えただけです。

そして一つだけ禁を置く ── **「畢竟遠離である」と想うならば、それは般若波羅蜜ではない。**前章 §31 で「これが般若波羅蜜であると想わない」と説かれたことが、ここでは「畢竟遠離であると想わない」として戻ります。

§17 の五句。

prajñāpāramitām āgamya abhisaṃbudhyate        般若波羅蜜に依って証得する
na api ... āgamya abhisaṃbudhyate             依って証得するのでもない
na ca vivekena vivekam abhisaṃbudhyate        遠離によって遠離を証得するのでもない
abhisaṃbudhyate ca                             しかも証得する
na ca ... anāgamya abhisaṃbudhyate            依らずして証得するのでもない

**肯定・否定・否定・肯定・否定。**最後が否定で閉じることで、依らないという極にも落ちない。


難行をなす者は、誰もいない(§18〜§19)

世尊が言います ── 甚深の義において行じながらその義を声聞地・独覚地において証得しない者は、duṣkarakāraka(難行をなす者)である。

須菩提が即座に打ち返します。

na kaścid duṣkarakārako bodhisattvo mahāsattvaḥ (難行をなす菩薩は、誰もいません

理由は三支。

sa eva dharmo nopalabhyate yaḥ sākṣātkuryāt    証得するであろう法も、認識されない
so 'pi dharmo nopalabhyate yaḥ sākṣātkriyate   証得される法も、認識されない
so 'pi dharmo nopalabhyate yena sākṣātkriyeta  それによって証得される法も、認識されない

**能・所・具の三が揃って否定される。**難があるためには、難を負う者と、負われる難と、負う手立てが要る。三つとも無いなら、難行は成り立たない。

第二十章が「実際を証得しないこと」を菩薩の徳として説き、本章はそれを「証得という事態そのものが立たない」まで押し込みます。


七つの譬喩(§21〜§27)

そして章は譬喩に移り、そのまま閉じます。問いは一つ ── 「近い/遠い」という分別が、なぜ起こらないのか。

七つとも同じ型で、結句は avikalpatvāt(無分別なるがゆえに)

譬喩分別しないこと
§21虚空「われは何かに近く、何かに遠い」と思わない
§22幻の人「幻術師は近く、群衆は遠い」と思わない
§23影像「所縁は近く、鏡や水盤に近づかぬ者は遠い」と思わない
§24如来愛しき者も愛しからざる者も存在しない
§25化人「声聞地は遠く、無上正等覚は近い」と思わない
§26化人のなす仕事仕事をなす。しかも無分別である
§27からくりの木の人形仕事をなす。しかも木の集まりは無分別である

第一の譬喩だけ、理由の語が違います。§21 の後半だけが nirvikalpatvāt(無分別なるがゆえに)で、残る六つはすべて avikalpatvāt七度のうち一度だけ形が揺れている。

**第四の譬喩で、譬喩が譬喩でなくなります。**如来については理由が sarvakalpavikalpaprahīṇatvāt一切の分別・妄分別を断じたるがゆえに)に変わり、そのあと ──

如来が一切の分別を断じているのと、まさしく同じように、 般若波羅蜜もまた一切の分別を断じている

**譬えられる側と譬える側が重なる。**七つのうち、ここだけが比喩ではなく同定です。


木の人形(§27)

章の結び。本経でもっとも知られた譬喩の一つです。

巧みな大工、またはその弟子が、 からくり仕掛けの木の女、あるいは木の男を作ったとするdārumayī strī vā puruṣo vā yantrayuktaḥ

それは、作られた目的の仕事をなす しかも、木の集まりは無分別であるsa ca dārusaṃghāto 'vikalpaḥ

**冒頭の問いが、ここで答えられています。**幻の如き心が、いかにして証得するのか ── **分別せずに、なすべきことをなす。**それだけです。

そして §26 と §27 は完全に同じ文の型をとります。**化人と木の人形。**造り出されたものが二度続き、その二度目で章が終わる。帝釈が §2 で華を「化作した」ところから始まった章が、造られたものの譬喩で閉じます。


§1 帝釈の思念 ── 行じているだけで 〈V. 215〉

atha khalu śakrasya devānām indrasya etad abhūt ——

caran eva tāvad ayaṃ bodhisattvo mahāsattvaḥ sarvasattvān abhibhavati, kaḥ punar vādo yadā anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbuddho bhaviṣyati ||

lābhās teṣāṃ sattvānāṃ sulabdhāḥ, sujīvitaṃ ca te sattvā jīvanti, yeṣāṃ sarvajñatāyāṃ cittaṃ krāmati | kaḥ punar vādo yair anuttarāyāṃ samyaksaṃbodhau cittam utpāditam ||

spṛhaṇīyās te sattvā ye sattvasārā anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbhotsyante ||


§2 曼陀羅華 ── 発心の成就を願う 〈V. 215〉

atha khalu śakro devānām indro māndāravāṇi puṣpāṇy abhinirmāya puṣpāṇām añjaliṃ kṛtvā tathāgatam arhantaṃ samyaksaṃbuddham abhyavākirat, evaṃ ca vācam abhāṣata ——

yair bodhisattvayānikaiḥ pudgalair anuttarāyāṃ samyaksaṃbodhau cittam utpāditam ——

  anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbhotsyāmahe,   abhisaṃbudhya sarvasattvān   mahatā saṃsārārṇavena uhyamānān   same pārime tīre pratiṣṭhāpayiṣyāma iti,

samṛdhyantāṃ teṣām abhīpsitāḥ paricintitāḥ parigṛhītāś cittotpādāḥ ||

  eteṣām eva buddhadharmāṇāṃ paripūraṇāya bhavantu,   eteṣām eva sarvajñatāpratisaṃyuktānāṃ dharmāṇāṃ paripūraṇāya bhavantu,   eteṣām eva svayaṃbhūdharmāṇāṃ paripūraṇāya bhavantu,   eteṣām eva asaṃhāryadharmāṇāṃ paripūraṇāya bhavantu ||


§3 「わたくしには一発心すら生じません」 〈V. 215〉

na me bhagavan ekacittotpādo ‘py utpadyate, yat te bodhisattvā mahāsattvā mahākaruṇayā samanvāgatā vivarteran anuttarāyāḥ samyaksaṃbodher iti ||

na me bhagavan ekacittotpādo ‘py utpadyate, yat te bodhisattvayānikāḥ pudgalā anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃboddhuṃ saṃprasthitāḥ, tato vivarteran ||

iti yad bhūyasyā mātrayā praṇidhiṃ janayiṣyanti anuttarāyāṃ samyaksaṃbodhau imāni saṃsārāvacarāṇi duḥkhāni sattvānāṃ saṃpaśyantaḥ ||


§4 四つの誓句 〈V. 215〉

tat kasya hetoḥ? tayā mahākaruṇayā arthakāmā hitakāmā hi te sadevamānuṣāsurasya lokasya anukampakāḥ, ye imair evaṃrūpaiś cittotpādaiḥ samanvāgatāḥ ——

  kim iti vayaṃ tīrṇāḥ sattvāṃs tārayema,   muktā mocayema,   āśvastā āśvāsayema,   parinirvṛtāḥ parinirvāpayema,

ity etaiś cittotpādair viharanti ||


§5 帝釈の問い ── 随喜の福徳 〈V. 215〉

yas teṣāṃ bhagavan   prathamayānasaṃprasthitānāṃ bodhisattvānāṃ mahāsattvānāṃ   cittotpādān anumodate,   avinivartanīyānām apy avinivartanīyadharmatām anumodate,   ekajātipratibaddhānām api bodhisattvānāṃ mahāsattvānām   ekajātipratibaddhadharmatām anumodate,

kiyat sa bhagavan kulaputro vā kuladuhitā vā bahutaraṃ puṇyaṃ prasavati? ||


§6 五段の秤 〈V. 215–216〉

evam ukte bhagavān śakraṃ devānām indram etad avocat ——

syāt khalu punaḥ kauśika śakyeta sumeroḥ parvatarājasya palāgreṇa tulyamānasya pramāṇaṃ grahītum, na tv eva kauśika tasya kulaputrasya vā kuladuhitur vā bodhisattvasya mahāsattvasya anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyapramāṇaṃ grahītum ||

syāt khalu punaḥ kauśika śakyeta cāturmahādvīpake lokadhātau palāgreṇa tulyamāne pramāṇaṃ grahītum, na tv eva kauśika tasya anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyapramāṇaṃ grahītum ||

syāt khalu punaḥ kauśika śakyeta sāhasre cūlike lokadhātau tulyamāne palāgreṇa pramāṇaṃ grahītum, na tv eva kauśika tasya anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyapramāṇaṃ grahītum ||

syāt khalu punaḥ kauśika śakyeta dvisāhasre madhyame lokadhātau palāgreṇa tulyamāne pramāṇaṃ grahītum, na tv eva kauśika tasya anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyapramāṇaṃ grahītum ||

syāt khalu punaḥ kauśika śakyeta trisāhasramahāsāhasre lokadhātau tulyamāne palāgreṇa pramāṇaṃ grahītum, na tv eva kauśika tasya kulaputrasya vā kuladuhitur vā bodhisattvasya mahāsattvasya anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyapramāṇaṃ grahītum ||


§7 随喜せざる者 ── 魔をめぐる三語 〈V. 216〉

evam ukte śakro devānām indro bhagavantam etad avocat ——

mārādhiṣṭhitās te bhagavan sattvā veditavyāḥ, ye bodhisattvānāṃ mahāsattvānāṃ prathamacittotpādam upādāya yāvad anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbuddhānām evam aprameyam anumodanāsahagatasya cittotpādasya puṇyam iti na śṛṇvanti, na jānanti, na paśyanti, tām anumodanāṃ na samanvāharanti ||

mārapakṣikā bhagavaṃs te sattvā bhaviṣyanti, ye bodhisattvānāṃ mahāsattvānām imāṃś cittotpādān na anumodiṣyante ||

mārabhavanebhyaś ca te bhagavan sattvāś cyutā bhaviṣyanti, ya imāṃś cittotpādāṃs teṣāṃ bodhisattvānāṃ mahāsattvānāṃ na anumodiṣyante ||

tat kasya hetoḥ? mārabhavanavidhvaṃsanakarā hi tair bhagavann ime cittotpādā abhinirhṛtāḥ, yair amī cittotpādā anuttarāyāṃ samyaksaṃbodhau pariṇāmitāḥ, anumoditā vā amī cittotpādāḥ ||

anumoditavyā bhagavaṃs teṣāṃ bodhisattvānāṃ mahāsattvānām amī cittotpādāḥ, yair bodhisattvair mahāsattvair anuttarāyāṃ samyaksaṃbodhau cittam utpāditam ||

yeṣāṃ bhagavaṃs   tathāgato ‘parityaktaḥ,   dharmo ‘parityaktaḥ,   saṃgho ‘parityaktaḥ, taiḥ kulaputraiḥ kuladuhitṛbhiś ca ime cittotpādā anumoditavyāḥ ||


§8 世尊の是認 ── 如来に喜ばれ、背かれず 〈V. 216〉

evam ukte bhagavān śakraṃ devānām indram etad avocat ——

evam etat kauśika, evam etat ||

yeṣāṃ kauśika   tathāgato ‘parityaktaḥ,   dharmo ‘parityaktaḥ,   saṃgho ‘parityaktaḥ, taiḥ kulaputraiḥ kuladuhitṛbhiś ca ime cittotpādā anumoditavyāḥ ||

yaiḥ kauśika kulaputraiḥ kuladuhitṛbhiś ca ime cittotpādā anumoditā   bodhisattvayānikair vā   pratyekabuddhayānikair vā   śrāvakayānikair vā, te kṣipraṃ tathāgatān arhataḥ samyaksaṃbuddhān ārāgayiṣyanti, na virāgayiṣyanti ||


§9 帝釈の復唱 ── 生まるるところの果報 〈V. 216〉

evam ukte śakro devānām indro bhagavantam etad avocat ——

evam etad bhagavan, evam etat sugata ||

yaiḥ kulaputraiḥ kuladuhitṛbhiś ca ime cittotpādā anumoditā bodhisattvayānikair vā pratyekabuddhayānikair vā śrāvakayānikair vā, te kṣipraṃ tathāgatān arhataḥ samyaksaṃbuddhān ārāgayiṣyanti, na virāgayiṣyanti ||

evaṃ tair anumodanāsahagataiś cittotpādakuśalamūlair yatra yatra upapatsyante, tatra tatra   satkṛtāś ca bhaviṣyanti,   gurukṛtāś ca bhaviṣyanti,   mānitāś ca bhaviṣyanti,   pūjitāś ca bhaviṣyanti,   arcitāś ca bhaviṣyanti,   apacāyitāś ca bhaviṣyanti ||

  na ca te amanaāpāni rūpāṇi drakṣyanti,   na ca te amanaāpān gandhān ghrāsyanti,   na ca te amanaāpān rasān paribhokṣyante,   na ca te amanaāpāni spraṣṭavyāni sprakṣyanti ||

na ca teṣām apāyeṣu upapattiḥ pratikāṅkṣitavyā | svargopapattis teṣāṃ pratikāṅkṣitavyā ||


§10 発心もまた菩提を運び来たらす 〈V. 216–217〉

tat kasya hetoḥ? tathā hi taiḥ kulaputraiḥ kuladuhitṛbhir vā sarvasattvasukhāvahāny aprameyāṇām asaṃkhyeyānāṃ sattvānāṃ kuśalamūlāny anumoditāni ||

yair api bhagavaṃś chandam utpādya bodhaye bodhisattvayānikānāṃ pudgalānāṃ te cittotpādā anumoditāḥ, teṣāṃ te cittotpādā vivardhamānā anuttarāyāḥ samyaksaṃbodher āhārakā bhaviṣyanti ||

te ‘py anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhya aprameyān asaṃkhyeyān sattvān parinirvāpayiṣyanti ||


§11 如来の威神力による 〈V. 217〉

bhagavān āha ——

evam etat kauśika, evam etat, yathā tvayā vāg bhāṣitā tathāgatasyaiva anubhāvena ||

yena kauśika kulaputreṇa vā kuladuhitrā vā bodhisattvayānikānāṃ pudgalānāṃ te cittotpādā anumoditāḥ, anena kauśika paryāyeṇa tena kulaputreṇa vā kuladuhitrā vā bodhisattvayānikānāṃ pudgalānāṃ tāṃś cittotpādān anumodya aprameyāṇāṃ sattvānām asaṃkhyeyānāṃ sattvānāṃ kuśalamūlāny anumoditāni bhavanti, avaropitāni abhinirhṛtāni ca bhavanti ||


§12 幻の如き心は、いかにして証得するか 〈V. 217〉

subhūtir āha ——

kathaṃ ca bhagavan māyopamaṃ cittam anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate? ||


§13 三度の問い ── 幻も、幻の如き心も見ず 〈V. 217〉

evam ukte bhagavān āyuṣmantaṃ subhūtim etad avocat ——

tat kiṃ manyase subhūte samanupaśyasi tvaṃ māyopamaṃ cittam? ||

subhūtir āha —— no hīdaṃ bhagavan ||

bhagavān āha ——

tat kiṃ manyase subhūte samanupaśyasi tvaṃ māyām? ||

āha —— no hīdaṃ bhagavan | na ahaṃ bhagavan māyopamaṃ cittaṃ na api māyāṃ samanupaśyāmi ||

bhagavān āha ——

tat kiṃ manyase subhūte yan na māyāṃ na api māyopamaṃ cittaṃ samanupaśyasi, tat kiṃ tvam anyatra māyāyā māyopamād vā cittāt taṃ dharmaṃ samanupaśyasi yo dharmo ‘nuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate? ||

āha —— no hīdaṃ bhagavan | na ahaṃ bhagavan anyatra māyāyā māyopamād vā cittāt taṃ dharmaṃ samanupaśyāmi, yo dharmo ‘nuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate ||


§14 畢竟遠離 ── 有とも無とも成り立たず 〈V. 217〉

so ‘haṃ bhagavan anyatra māyāyā māyopamād vā cittāt taṃ dharmam asamanupaśyan katamaṃ dharmam upadekṣyāmi astīti vā nāstīti vā? ||

yaś ca atyantaviviktaḥ dharmaḥ, na so ‘stīti vā nāstīti vā upaiti ||

yo ‘pi dharmo atyantatayā viviktaḥ, na asau anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate ||

tat kasya hetoḥ? na hi bhagavan asaṃvidyamāno dharmo ‘nuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate ||

tasmāt tarhi bhagavan atyantaviviktā prajñāpāramitā ||

yaś ca dharmo ‘tyantaviviktaḥ, na asau dharmo bhāvayitavyaḥ | na apy asau kasyacid dharmasya āvāhako vā nirvāhako vā ||


§15 遠離によって遠離が証得されるか 〈V. 217〉

kathaṃ bhagavan bodhisattvo mahāsattvo ‘tyantaviviktāṃ prajñāpāramitām āgamya anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate? ||

anuttarā api nāma bhagavan samyaksaṃbodhir atyantaviviktā ||

yadā bhagavan prajñāpāramitā apy atyantaviviktā, anuttarā api samyaksaṃbodhir atyantaviviktā, tadā kathaṃ bhagavan viviktena viviktam abhisaṃbuddhaṃ bhavati? ||


§16 世尊の答え ── 遠離なるがゆえに、証得される 〈V. 217〉

evam ukte bhagavān āyuṣmantaṃ subhūtim etad avocat ——

sādhu sādhu subhūte | evam etat subhūte, evam etat ||

atyantaviviktā subhūte prajñāpāramitā, atyantaviviktaiva anuttarā samyaksaṃbodhiḥ ||

yata eva subhūte atyantaviviktā prajñāpāramitā, ata eva atyantaviviktā anuttarā samyaksaṃbodhir abhisaṃbudhyate ||

sacet subhūte bodhisattvo mahāsattvaḥ prajñāpāramitām atyantaviviktām iti saṃjānīte, na sā prajñāpāramitā syāt ||


§17 五句 ── 依りて、依らずして 〈V. 217〉

evaṃ khalu subhūte bodhisattvo mahāsattvaḥ prajñāpāramitām āgamya anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate,

na api subhūte prajñāpāramitām āgamya anuttarāṃ samyaksaṃbodhim abhisaṃbudhyate |

na ca vivekena vivekam abhisaṃbudhyate,

abhisaṃbudhyate ca bodhisattvo mahāsattvo ‘nuttarāṃ samyaksaṃbodhim |

na ca prajñāpāramitām anāgamya abhisaṃbudhyate ||


§18 甚深の義における行 ── 難行をなす者 〈V. 218〉

subhūtir āha ——

yathā ahaṃ bhagavan bhagavato bhāṣitasya artham ājānāmi, tathā gambhīre bhagavan arthe carati bodhisattvo mahāsattvaḥ ||

bhagavān āha ——

evam etat subhūte, evam etat | gambhīre ‘rthe subhūte carati bodhisattvo mahāsattvaḥ ||

duṣkarakārakaḥ subhūte bodhisattvo mahāsattvaḥ, yo gambhīre ‘rthe carati, taṃ ca arthaṃ na sākṣātkaroti yad uta śrāvakabhūmau vā pratyekabuddhabhūmau vā ||


§19 難行をなす者は、誰もいない 〈V. 218〉

subhūtir āha ——

yathā ahaṃ bhagavan bhagavato bhāṣitasya artham ājānāmi, tathā na kaścid duṣkarakārako bodhisattvo mahāsattvaḥ ||

tat kasya hetoḥ? tathā hi bhagavan   sa eva dharmo na upalabhyate yaḥ sākṣātkuryāt,   so ‘pi dharmo na upalabhyate yaḥ sākṣātkriyate,   so ‘pi dharmo na upalabhyate yena sākṣātkriyeta ||


§20 かくて般若波羅蜜を行ず ── 四つの「観じないなら」 〈V. 218〉

sacet bhagavan evaṃ bhāṣyamāṇo bodhisattvo mahāsattvo   na saṃsīdati,   na avalīyate,   na saṃlīyate,   na vipṛṣṭhībhavati,   na utrasyati,   na saṃtrasyati,   na saṃtrāsam āpadyate, carati prajñāpāramitāyām ||

sacec carāmīti na samanupaśyati, carati prajñāpāramitāyām ||

āsannā me ‘nuttarā samyaksaṃbodhir iti sacet evam api na samanupaśyati, carati prajñāpāramitāyām ||

dūrīkṛtā me śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmir vā iti sacet asya evam api na bhavati, carati prajñāpāramitāyām ||


§21 譬喩 一 ── 虚空 〈V. 218〉

tad yathāpi nāma bhagavan ākāśasya na evaṃ bhavati —— kasyacid aham āsannaḥ, kasyacid vā dūra iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan ākāśasya ||

evam eva bhagavan prajñāpāramitāyāṃ carato bodhisattvasya mahāsattvasya na evaṃ bhavati —— anuttarā samyaksaṃbodhir mama āsannā, śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmiś ca mama dūre iti ||

tat kasya hetoḥ? nirvikalpatvād bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||


§22 譬喩 二 ── 幻の人 〈V. 218〉

tad yathāpi nāma bhagavan māyāpuruṣasya na evaṃ bhavati —— māyākāro mama āsannaḥ, yaḥ punar anyo janakāyaḥ saṃnipatitaḥ sa mama dūra iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan māyāpuruṣasya ||

evam eva bhagavan prajñāpāramitāyāṃ carato bodhisattvasya mahāsattvasya na evaṃ bhavati —— anuttarā samyaksaṃbodhir mama āsannā, śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmiś ca mama dūre iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||


§23 譬喩 三 ── 影像 〈V. 218〉

tad yathāpi nāma bhagavan pratibhāsasya na evaṃ bhavati —— yena ārambaṇena pratibhāsa utpadyate tan mama āsanne, ye tu khalu punar atra na upasaṃkrāntā ādarśe vā udakapātre vā te mama dūre iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan pratibhāsasya ||

evam eva bhagavan prajñāpāramitāyāṃ carato bodhisattvasya mahāsattvasya na evaṃ bhavati —— anuttarā samyaksaṃbodhir mama āsannā, śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmiś ca mama dūre iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||


§24 譬喩 四 ── 如来 〈V. 218〉

tad yathāpi nāma bhagavaṃs tathāgatasya kaścit priyo vā apriyo vā na saṃvidyate ||

tat kasya hetoḥ? sarvakalpavikalpaprahīṇatvāt tathāgatasya ||

evam eva bhagavan prajñāpāramitāyāṃ carato bodhisattvasya mahāsattvasya na kaścit priyo vā apriyo vā saṃvidyate ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||

yathaiva hi bhagavan sarvakalpavikalpaprahīṇas tathāgataḥ, tathaiva bhagavan prajñāpāramitā api sarvakalpavikalpaprahīṇā ||


§25 譬喩 五 ── 化人 〈V. 218–219〉

tad yathāpi nāma bhagavaṃs tathāgatena arhatā samyaksaṃbuddhena yo nirmitako nirmitaḥ, na tasya evaṃ bhavati —— śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmiś ca mama dūre, anuttarā samyaksaṃbodhir mama āsannā iti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād bhagavan nirmitasya ||

evam eva bhagavan bodhisattvasya mahāsattvasya prajñāpāramitāṃ carato na evaṃ bhavati —— śrāvakabhūmiḥ pratyekabuddhabhūmiś ca mama dūre, anuttarā samyaksaṃbodhir mama āsanneti ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād eva bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||


§26 譬喩 六 ── 化人のなす仕事 〈V. 219〉

tad yathāpi nāma bhagavan sa nirmitako yasya kṛtyasya kṛtaśo nirmitaḥ, tat kṛtyaṃ karoti | sa ca nirmitako ‘vikalpaḥ ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād eva nirmitasya ||

evam eva bhagavan bodhisattvo mahāsattvo yasya kṛtyasya kṛtaśa imāṃ prajñāpāramitāṃ bhāvayati, tac ca kṛtyaṃ karoti, sā ca prajñāpāramitā avikalpā ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād eva bhagavan prajñāpāramitāyāḥ ||


§27 譬喩 七 ── からくりの木の人形 ── 章の結び 〈V. 219〉

tad yathāpi nāma bhagavan dakṣeṇa palagaṇḍena vā palagaṇḍāntevāsinā vā dārumayī strī vā puruṣo vā yantrayuktaḥ kṛto bhavet |

sa yasya kṛtyasya arthāya kṛtaḥ, tac ca kṛtyaṃ karoti | sa ca dārusaṃghāto ‘vikalpaḥ ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād eva bhagavan dārusaṃghātasya ||

evam eva bhagavan bodhisattvo mahāsattvo yasya kṛtyasya kṛtaśa imāṃ prajñāpāramitāṃ bhāvayati, tac ca kṛtyaṃ karoti, sā ca prajñāpāramitā avikalpā ||

tat kasya hetoḥ? avikalpatvād eva bhagavan asyāḥ prajñāpāramitāyā iti ||


尾題

āryāṣṭasāhasrikāyāṃ prajñāpāramitāyāṃ māyopamaparivarto nāma ṣaḍviṃśatitamaḥ ||

聖なる八千頌般若波羅蜜における如幻と名づくる品、第二十六


付記 一:訂正・保留した箇所

刊本扱い理由
taṃ dharmasamanuśyan(§14)taṃ dharmam asamanupaśyan に訂した明らかな誤植。**asamanupaśyan(見ずして)**でなければ文が通らない。直前の三度の問答がすべて「見ません」で閉じている
cittopādā(§7 に一度、§8 に一度)cittotpādā に訂したut の脱落。同じ段のなかで正規形が何度も現れる
anumodanāsahagasya(§6 第二段)anumodanāsahagatasya に訂したta の脱落。五段のうち第二段のみ
samyaksabodhir(§21)samyaksaṃbodhir に訂したアヌスヴァーラの脱落
evam etat kauśikaḥ(§11)kauśika に訂した呼格。刊本はヴィサルガ付き。同一句が §8 では kauśika
声(śabda)の一項が無い(§9)補わなかった五境のうち色・香・味・触の四のみが挙げられ、**声だけが落ちている。**Conze の英訳はこれを補って訳す(刊本もその旨を注記する)。欠落そのものが写本の状態として伝わっているので、刊本のまま四項で唱える
mārapakṣikā(§7)※原文どおり通常は mārapākṣika母音の長短が揺れている
nirvikalpatvāt(§21)※原文どおり**七譬喩のうち、ここ一度だけこの語。**残る六度はすべて avikalpatvāt。写本の揺れとも、意図的な変化とも読める
tan mama āsanne(§23)※原文どおり処格。tan mama āsannam を期待するところ。影像の譬喩だけ、近さが「場所」として言われている
atyantatayā viviktaḥ(§14)※原文どおり直前・直後は複合語 atyantavivikta一度だけ具格を用いて分解される
bhagavaṃś chandam utpādya(§10)※原文どおりbhagavan + chandam の連声
carati prajñāpāramitāyām(§20)※原文どおり**処格。**前章 §31 の着地点と同じ形。対格 carati prajñāpāramitām は §16 にのみ現れる

刊本の略記について

本章に peyālaṃ は無い。§6 の五段の秤も、§9 の六語と四境も、§21〜§27 の七譬喩も、**いずれも刊本が全項を書き出している。**行分けのみ施した。

**とくに §22〜§25 では、「evam eva …」以下の菩薩に配当する部分が四度、ほぼ同一の文言で繰り返される。**刊本はこれを略していない。繰り返しそのものが本文であるから、四度とも同じ速さで唱える。


付記 二:本章の語

章題の語(§12 以降)

意味
māyā幻・幻術
māyopama幻の如き
māyākāra幻術師
māyāpuruṣa幻の人

māyopama は §12・§13 にのみ現れます。§22 で māyāpuruṣa として戻り、それ以後は姿を消す。章題の語が本文を占めるのはごく短い ── しかしそこが章の折れ目です。


帝釈の段(§1〜§4)

意味
caran eva tāvat行じているだけで、すでに
abhibhavati凌駕する
lābhāḥ sulabdhāḥ得たるものは善き得なり
sujīvitaṃ jīvanti善く生きている
cittaṃ krāmati心が向かう・踏み入る
spṛhaṇīya羨むべき
sattvasāra衆生の精髄
māndārava puṣpa曼陀羅華
abhinirmāya化作して
abhyavākirat散じかけた
saṃsārārṇava輪廻の大海
uhyamāna押し流されたる
same pārime tīre平らかなる彼岸に
abhīpsita望まれたる
paricintita思念せられたる
parigṛhīta受持せられたる
svayaṃbhūdharma自然の法
asaṃhāryadharma奪われざる法
ekacittotpāda一つの心の起こり
saṃsārāvacara duḥkha輪廻に属する苦
arthakāma / hitakāma利を欲する/益を欲する
anukampaka憐れむ者

四つの誓句 ── tīrṇāḥ tārayema(渡れる者として渡さん)/muktā mocayema(解脱せる者として解脱せしめん)/āśvastā āśvāsayema(安んじたる者として安んぜしめん)/parinirvṛtāḥ parinirvāpayema(般涅槃せる者として般涅槃せしめん)


随喜と秤の段(§5〜§6)

意味
anumodate随喜する
anumodanāsahagata cittotpāda随喜に伴う発心
prathamayānasaṃprasthita初めて乗に発趣せる
avinivartanīyadharmatā不退転の法性
ekajātipratibaddha一生補処
palāgreṇa tulyamāna秤の先にて量らるる
pramāṇaṃ grahītum量を取ること
sumeru parvatarāja須弥山王
cāturmahādvīpaka lokadhātu四大洲世界
sāhasra cūlika lokadhātu小千世界
dvisāhasra madhyama lokadhātu二千中世界
trisāhasramahāsāhasra lokadhātu三千大千世界

魔をめぐる三語(§7)

意味
mārādhiṣṭhita魔に加持されたる
mārapakṣika魔の党類
mārabhavanebhyaś cyuta魔の宮殿より死没せる
mārabhavanavidhvaṃsanakara魔の宮殿を打ち砕くもの
samanvāharati思念する・心にとどめる
abhinirhṛta起こされたる・引き出されたる
pariṇāmita回向せられたる

果報の段(§8〜§11)

意味
ārāgayati喜ばしめる・満足せしめる
virāgayati背かしめる
satkṛta / gurukṛta / mānita / pūjita / arcita / apacāyita恭敬・尊重・敬礼・供養・崇敬・礼拝
amanaāpa不快なる・意に適わざる
apāya悪趣
svargopapatti天界への生
sarvasattvasukhāvaha一切衆生に安楽をもたらす
āhāraka運び来たらすもの
anubhāva威神力
paryāya法門・かかる次第によって
avaropita植えられたる

āhāraka は前章 §27 の āhārikā(般若波羅蜜は菩提を運び来たらすもの)と同じ語です。そこでは般若波羅蜜そのものが、ここでは随喜された発心が、同じ働きをもつと言われます。


遠離の段(§14〜§17)

意味
atyantavivikta畢竟遠離
atyantatayā vivikta畢竟をもって遠離せる
upaiti〜に達する・成り立つ
asaṃvidyamāna存在せざる
bhāvayitavya修習すべき
āvāhaka運び入るる者
nirvāhaka運び出す者
viviktena viviktam遠離によって遠離を
yata eva ... ata evaまさに〜であるがゆえに、まさに〜
saṃjānīte想う・想として取る
āgamya / anāgamya依りて/依らずして

難行の段(§18〜§20)

意味
gambhīre 'rthe carati甚深なる義において行ずる
duṣkarakāraka難行をなす者
sākṣātkaroti証得する
nopalabhyate認識されない
saṃsīdati沈む
avalīyate怯む
saṃlīyate萎える
vipṛṣṭhībhavati背を向ける
utrasyati / saṃtrasyati / saṃtrāsam āpadyate恐れる/戦く/戦慄に陥る

三支の否定 ── yaḥ sākṣātkuryāt(証得するであろう者・法)/yaḥ sākṣātkriyate(証得される法)/yena sākṣātkriyeta(それによって証得される法)。能・所・具。


七譬喩の語(§21〜§27)

意味
avikalpatva無分別なること
nirvikalpatva無分別なること(§21 のみ)
sarvakalpavikalpaprahīṇatva一切の分別・妄分別を断じたること
pratibhāsa影像
ārambaṇa所縁
ādarśa
udakapātra水盤
janakāya群衆
nirmitaka化人
kṛtyaなすべき仕事
kṛtaśaḥ〜のために
dakṣa palagaṇḍa巧みなる大工
palagaṇḍāntevāsin大工の弟子
dārumayī strī vā puruṣo vā木の女、あるいは木の男
yantrayuktaからくり仕掛けの
dārusaṃghāta木の集まり

唱えかたについて

§1〜§4 ── 帝釈の声

本章の前半は、ほぼすべて帝釈の言葉です。世尊の言葉より速くならないように。とくに §3 の na me bhagavan ekacittotpādo 'py utpadyate は二度とも同じ間で置く。強めない。

§4 ── 四つの誓句

tīrṇāḥ tārayema / muktā mocayema / āśvastā āśvāsayema / parinirvṛtāḥ parinirvāpayema。**過去分詞と使役動詞のあいだで、わずかに息を継ぐ。**四対とも同じ位置で継ぐ。

§6 ── 五段の秤

同じ型が五度。**世界の名だけが大きくなっていく。唱えかたは変えない。na tv eva を強めない。**五度目でも同じ強さで置く。

§9 ── 六語と四境

satkṛtāḥ から apacāyitāḥ までの六語は**一息で流す。**そのあと na ca te amanaāpāni ... の四項は、**一項ごとに軽く切る。**声(śabda)の項は無いので、四つ唱えたら次へ進む。

§13 ── 三度の no hīdaṃ bhagavan

問いは次第に長くなり、答えは三度とも同じ。**三度目のあとに、いちばん長い間をとる。**そこから須菩提の述懐が始まります。

§16 ── yata eva ... ata eva

本章の要です。yata evaata eva を、同じ高さ・同じ強さで置く。片方を強めると論が傾く。

§17 ── 五句

肯定・否定・否定・肯定・否定。**一句ごとに切り、五句を通して速さを変えない。**最後の na ca prajñāpāramitām anāgamya abhisaṃbudhyate の語尾で、はっきり止める。

§19 ── 三支の否定

yaḥ sākṣātkuryāt / yaḥ sākṣātkriyate / yena sākṣātkriyeta。**能動・受動・具格が順に来る。**語尾の違いがすべてなので、語尾を呑まない。

§21〜§27 ── 七譬喩

**同じ型が七度。**譬喩の中身だけが入れ替わり、結句 avikalpatvāt は七度とも同じ。この結句を、七度とも同じ高さで置く。§21 の nirvikalpatvāt だけ音が一つ増えるが、長さは合わせる。

§27 ── 章の結び

dārusaṃghāto 'vikalpaḥ(木の集まりは無分別である)── **ここで一拍おく。そして最後の avikalpatvād eva bhagavan asyāḥ prajñāpāramitāyā itiiti まで唱えて、章を閉じる。iti を落とさない。**帝釈の華から始まった章が、造られたものの譬喩で終わります。

よかったらシェアしてね!
  • URLをコピーしました!
  • URLをコピーしました!

コメント

コメントする

CAPTCHA


目次